Stanovisko č. 54 - Tpj 13/2005na zjednotenie výkladu § 17 ods. 1 Tr.poriadku v súvislosti s aplikáciou § 43 ods. 1 Tr.zákona

 » Stanoviská » Stanoviská Najvyššieho súdu vydané v roku 2005 » Stanovisko č. 54 - Tpj 13/2005na zjednotenie výkladu § 17 ods. 1 Tr.poriadku v súvislosti s aplikáciou § 43 ods. 1 Tr.zákona

Stanovisko č. 54 - Tpj 13/2005na zjednotenie výkladu § 17 ods. 1 Tr.poriadku v súvislosti s aplikáciou § 43 ods. 1 Tr.zákona

54.
STANOVISKO

 
trestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na zjednotenie výkladu ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného poriadku v súvislosti s apliká­ciou § 43 ods. 1 Trestného zákona, sp. zn. Tpj 13/2005, prijaté dňa 19. de­cembra 2005.
Z ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že
 

  • trestných činoch, za ktoré možno uložiť výnimočný trest, je na vy­konanie súdneho konania vecne príslušný vždy krajský súd. Uvede­né ustanovenie zákona totiž neviaže podmienky vecnej príslušnosti krajského súdu na konkrétne právne posúdenie obžalobného skut­ku, ale na možnosť uloženia výnimočného trestu, pričom s ohľadom na ustanovenie § 29 ods. 1 Trestného zákona nie je podstatné, či vý­nimočný trest možno uložiť podľa všeobecnej časti alebo osobitnej časti Trestného zákona.

 
Odôvodnenie:
 
Pri sledovaní rozhodnutí senátov Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa zistilo, že nepostupujú jednotne pri výklade ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného poriadku o vecnej príslušnosti krajského súdu v súvislosti s apli­káciou § 43 ods. 1 Trestného zákona.
V prvom prípade Najvyšší súd Slovenskej republiky v spore o príslušnosť medzi Krajským súdom v T. a Okresným súdom S., ktorý sa týkal obžalova­ného, na ktorého bola podaná obžaloba pre pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona, ktorého sa mal dopustiť ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona napriek tomu, že bol rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 22. júna 1995, sp. zn.
 

  • T 16/95, v spojení s uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 27. septembra 1995, sp. zn. 4 To 64/95, odsúdený za spolupáchateľstvo po­kusu trestného činu lúpeže podľa § 8 ods. 1,§9ods.2a§234 ods. 1 Trest­ného zákona, na trest odňatia slobody vo výmere tri roky, ktorý trest vyko­nal 6. septembra 1996, vyslovil, že príslušným súdom na vykonanie trestné­ho konania v prvom stupni v trestnej veci obžalovaného je Krajský súd v T.

Tento svoj názor odôvodnil tým, že z ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že o trestných činoch, za ktoré možno uložiť výnimočný trest, je na vykonanie súdneho konania vecne príslušný vždy krajský súd.
Citované ustanovenie zákona totiž neviaže podmienky vecnej príslušnosti krajského súdu na konkrétne právne posúdenie obžalobného skutku, ale na možnosť uloženia výnimočného trestu.
 
Zo skutkových okolností vyplýva, že obžalovaný bol pred spáchaním obžalobného skutku, posudzovaného ako pokračovací trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona, dvakrát potrestaný trestom odňatia slobody za trestný čin lúpeže, t. j. za trestný čin výslovne uvedený v § 43 ods. 1 Trestného zákona, pričom oba uvedené tresty aj vykonal a nedošlo k zahladeniu týchto odsúdení.
 
V druhom prípade v spore o príslušnosť medzi Okresným súdom T. a Krajským súdom v K., ktorý sa týkal obvineného, na ktorého bola podaná obžaloba pre pokračovací trestný čin týrania blízkej a zverenej osoby podľa § 215 ods. 1 písm. a) Trestného zákona, ktorý mal spáchať ako obzvlášť ne­bezpečný recidivista podľa § 43 ods. 1 Trestného zákona, napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu T., sp. zn. 6 T 463/96, zo 16. januára 1997 bol odsúdený pre trestný čin znásilnenia podľa § 241 ods. 1 Trestného zákona ako obzvlášť nebezpečný recidivista podľa § 41 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní sedem rokov so zaradením do III. nápravno­výchovnej skupiny, ktorý trest vykonal 20. januára 2004 a rozsudkom Ok­resného súdu T., sp. zn. 1 T 216/90, z 21. februára 1991 bol odsúdený pre trestný čin lúpeže formou spolupáchateľstva podľa § 9 ods. 2 Trestného zá­kona k § 234 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní šty­roch rokov so zaradením do II. nápravnovýchovnej skupiny, ktorý trest vy­konal 12. júla 1995 a taktiež rozsudkom Okresného súdu T., sp. zn. 4 T 706/88, z24. novembra 1988 bol odsúdený pre trestný čin lúpeže podľa § 234 ods. 1 Trestného zákona a výtržníctva podľa § 202 ods. 1 Trestného zákona na trest odňatia slobody v trvaní troch rokov so zaradením do II. ná­pravnovýchovnej skupiny, ktorý trest vykonal iba sčasti, pričom výkon zvyš­ku trestu mu bol 1. januára 1990 odpustený amnestiou, Najvyšší súd Slo­venskej republiky vyslovil, že príslušným na prejednanie a rozhodnutie trestnej veci obvineného je Okresný súd T.
Tento svoj názor odôvodnil tým, že na určenie vecnej príslušnosti kraj­ského súdu, ako súdu prvého stupňa (§ 17 ods. 1 Trestného poriadku), je rozhodná dolná hranica trestnej sadzby odňatia slobody vo výške najmenej osem rokov, stanovená na príslušný trestný čin v osobitnej časti trestného zákona, pokiaľ nejde o trestné činy, o ktorých podľa § 17 ods. 1 druhá veta Trestného zákona rozhoduje v prvom stupni krajský súd bez ohľadu na trestnú sadzbu. Nemožno preto pre určenie vecnej príslušnosti súdu u ob­zvlášť nebezpečného recidivistu prihliadať k úprave trestnej sadzby podľa § 43 Trestného zákona.
Na odstránenie rozdielneho výkladu ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného poriadku v súvislosti s aplikáciou § 43 ods. 1 Trestného zákona prikázal predseda trestného kolégia podľa čl. VI. ods. 1 písm. a), c) Rozvrhu práce na rok 2005, č. Spr. 295/2004, na základe podnetu ministra spravodlivosti Slo­venskej republiky v zmysle § 72 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov a článku 9 ods. 1 písm. a) Rokova­cieho poriadku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky trestnému kolégiu najvyššieho súdu, aby zaujalo stanovisko na zabezpečenie jednotného výkla­du zákona v uvedenej právnej otázke.
Súčasne predseda trestného kolégia podľa § 11 ods. 1 citovaného Roko­vacieho poriadku požiadal o písomné vyjadrenie k posudzovanej otázke Ge­nerálnu prokuratúru SR, krajské súdy v Bratislave, Trnave, Nitre, Trenčí­ne, Žiline, Banskej Bystrici, Prešove a v Košiciach, Vyšší vojenský súd v Trenčíne, právnické fakulty UK v Bratislave, UMB v Banskej Bystrici, UPJŠ v Košiciach, Trnavskej Univerzity, Akadémiu PZ v Bratislave, Minis­terstvo spravodlivosti SR, Ministerstvo vnútra SR a Slovenskú advokátsku komoru.
Všetky uvedené orgány a inštitúcie žiadosti o vyjadrenie vyhoveli okrem Právnickej fakulty UK v Bratislave a krajských súdov v Bratislave, Prešo­ve, Žiline, Nitre a v Banskej Bystrici.
Generálna prokuratúra SR, Ministerstvo spravodlivosti SR, Minister­stvo vnútra SR, krajské súdy v Trnave a v Trenčíne, Vyšší vojenský súd v Trenčíne, Akadémia PZ v Bratislave a Právnická fakulta Trnavskej uni­verzity považujú za správny názor, že za daných okolností je na vykonanie konania v prvom stupni príslušný krajský súd za predpokladu splnenia zá­konných podmienok uvedenýchv§43 ods. 1, § 299a ods. 4 Trestného záko-naav§17 ods. 1 Trestného poriadku.
Krajský súd v Košiciach s prihliadnutím na platnú judikatúru zastáva názor, že v uvedenom prípade je príslušným na vykonanie konania okresný súd.
Trestné kolégium Najvyššieho súdu Slovenskej republiky s prihliadnu­tím na dôvody, ktoré viedli senáty najvyššieho súdu k rozdielnym názorom a so zreteľom na obsah došlých vyjadrení, zaujalo k posudzovanej otázke stanovisko, že správnemu výkladu zákona zodpovedá právny názor, podľa ktorého v riešenej veci je vecne príslušný na vykonanie konania v prvom stupni krajský súd. Trestné kolégium sa pri prijímaní tohto stanoviska ria­dilo nasledovnými úvahami:
Podľa § 17 ods. 1 Trestného poriadku krajský súd vykonáva v prvom stupni konanie o trestných činoch, ak za ne zákon ustanovuje trest odňatia slobody, ktorého dolná hranica je najmenej osem rokov, alebo ak za ne možno uložiť výnimočný trest. O trestnom čine teroru podľa § 93 a 93a, zá-škodníctva podľa § 95 a 96, sabotáže podľa § 97, skrátenia dane a poistného podľa § 148 ods. 5, neodvedenia dane a poistného podľa § 148a ods. 4, za­loženia, zosnovania a podporovania zločineckej skupiny podľa § 185a, výro­by detského pornografického diela podľa § 205b ods. 4, hrubého nátlaku podľa § 235a ods. 2 až 5, krádeže podľa § 247 ods. 5, ak bol čin uvedený v od­seku 1 alebo 2 spáchaný členom organizovanej skupiny a ods. 6, sprenevery podľa § 248 ods. 4 písm. b) a ods. 5, podvodu podľa § 250 ods. 4 písm. a) a ods. 5, úverového podvodu podľa § 250a ods. 5, subvenčného podvodu pod­ľa § 250b ods. 5, poisťovacieho podvodu podľa § 250c ods. 5, neoprávneného obohatenia podľa § 250d ods. 5, podvodného úpadku podľa § 250e ods. 6, le­galizácie príjmu z trestnej činnosti podľa § 252 ods.4a5Trestného zákona a o trestnom čine podľa zákona na ochranu mieru koná v prvom stupni kraj­ský súd aj vtedy, ak je dolná hranica trestu nižšia. Krajský súd vykonáva v prvom stupni konanie podľa predchádzajúcej vety aj vtedy, ak sa konanie páchateľa posudzuje len podľa jedného z uvedených odsekov trestného činu.
Z citovaného ustanovenia § 17 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že o trestných činoch, za ktoré možno uložiť výnimočný trest, je na vykonanie súdneho konania vecne príslušný vždy krajský súd. Citované ustanovenie zákona totiž neviaže podmienky vecnej príslušnosti krajského súdu na kon­krétne právne posúdenie obžalobného skutku, ale na možnosť uloženia vý­nimočného trestu.
Podľa § 29 ods. 1 Trestného zákona výnimočným trestom sa rozumie jed­nak trest odňatia slobody nad pätnásť až do dvadsiatich piatich rokov a jed­nak trest odňatia slobody na doživotie. Výnimočný trest sa môže uložiť len za trestný čin, pri ktorom to tento zákon vo všeobecnej časti (§ 43) alebo v osobitnej časti dovoľuje.
Podľa § 43 ods. 1 Trestného zákona ak súd odsudzuje páchateľa za trest­ný čin teroru (§ 93, § 93a), terorizmu (§ 94), nedovoleného prekročenia štát­nej hranice podľa § 171a ods. 2 až 5 alebo § 171b ods. 2 alebo 3, všeobecného ohrozenia podľa § 179, ohrozenia bezpečnosti vzdušného dopravného pros­triedku a civilného plavidla podľa § 180a, zavlečenia vzdušného dopravného prostriedku do cudziny (§ 180c), založenia, zosnovania a podporovania zloči­neckej skupiny a teroristickej skupiny (§ 185a), nedovolenej výroby a držby omamnej látky, psychotropnej látky, jedu, prekurzora a obchodovania s nimi podľa § 187 ods. 2 až 7, výroby detského pornografického diela (§ 205b), týrania blízkej osoby a zverenej osoby (§ 215), obchodovania s deťmi podľa § 216a ods. 2 alebo 3 alebo § 216b, vraždy (§ 219), ublíženia na zdraví podľa § 222, zavlečenia do cudziny (§ 233), lúpeže (§ 234), brania rukojemníka (§ 234a), vydierania podľa § 235 ods. 2 alebo 3, hrubého nátla­ku podľa § 235a alebo § 235b ods. 2 až 5, znásilnenia (§ 241), sexuálneho ná­silia (§ 241a), sexuálneho zneužívania podľa § 242 ods. 2 až 4 alebo obchodo­vania s ľuďmi (§ 246), hoci už bol za takéto trestné činy dvakrát potrestaný a trest aspoň sčasti vykonal, uloží mu trest odňatia slobody na doživotie, ak sú splnené podmienky podľa § 29 ods. 3; inak mu uloží trest odňatia slobody na dvadsaťpäť rokov, ak tomu nebránia okolnosti hodné osobitného zreteľa. Súd však nemôže takému páchateľovi uložiť trest odňatia slobody pod dvad­sať rokov.
Podľa § 299a ods. 4 Trestného zákona ustanovenie § 43 sa vzťahuje aj na osobu, ktorá bola potrestaná za niektorý z trestných činov uvedenýchv§43 pred 1. septembrom 2003, ak táto osoba spáchala ďalší trestný čin uvedený v § 43 po 1. septembri 2003. Súd však nemusí vziať do úvahy odsúdenie uložené pred 1. septembrom 2003, ak by vzhľadom na mimoriadne okolnosti predchádzajúcich prípadov bolo pre páchateľa použitie trestnej sadzby od­ňatia slobody ustanovenej v§43 neprimerane prísne.
Z uvedeného vyplýva záver, že podľa § 17 ods. 1 Trestného poriadku je zrejmé, že o trestných činoch, za ktoré možno uložiť výnimočný trest, je na vykonanie súdneho konania vecne príslušný vždy krajský súd, lebo toto ustanovenie zákona neviaže podmienky vecnej príslušnosti krajského súdu na konkrétne právne posúdenie obžalobného skutku, ale na možnosť uloženia výnimočného trestu. Pritom s ohľadom na ustanovenie § 29 ods. 1 Trestného zákona nie je podstatné, či výnimočný trest možno uložiť podľa všeobecnej časti alebo osobitnej časti Trestného zákona.